Mongolsko s Dobrodruhom 2019

Cesta za mojou kalokagatiou

Presne tak by som nazvala 11 dní strávených v Mongolsku s partiou dobrodruhov, na čele s Jožkom T. a Jurajom D. Našla som svoj ideál harmonického súladu a vyváženosti fyzickej a duševnej stránky človeka v lone prekrásnej prírody. Vybrať si Jožka a Mongolsko, ja osobne považujem za najlepší výber aký som mohla urobiť, zabudla som na každodenný stres. Presne toto som potrebovala, obavy pravdaže boli, stráviť pár dní s ľuďmi, ktorých som nepoznala, avšak každým dňom som si partiu obľúbila viac a viac, boli to ľudia scestovaní, plní dojmov z predchádzajúcich výletov, sršali každodenným humorom.

Všetok stres a pocity chaosu zo mňa opadli až v Moskve, na našej polceste do Ulaanbaataru. Padli prvé dúšky vychladeného Jägermeistra a pivka. Atmosféra bola od začiatku uvoľnená a priateľská a v tom momente moje obavy z neznáma pominuli.

Smer Ulaanbaatar

Let do Ulaanbaataru bol o niečo dlhší, leteli sme cez noc, takže viac menej som let prespala a zobudila som sa až po pristáti, čo bolo nasledujúce ráno. Na letisku nás čakali najdôležitejší ľudia našej výpravy, Juraj a Ghana, naši sprievodcovia Mongolskom a taktiež šoféri s UAZmi, ktorí zabezpečili náš presun na sever Mongolska, s cieľom spoznať život pôvodných obyvateľov, žijúcich mimo civilizácie a to kmeň Catánov.

Čakala nás cca 700 km dlhá jazda UAZmi po mongolských cestách. Vyštartovali sme hneď po pristáti. Môj život na nasledujúcich 10 dní nedržala v opratoch ja, ale spievajúci Mongol, ktorý šoféruje rýchlo a zbesilo po mongolských cestách. Mongoli žijú svojím vlastným životom, majú svoj vlastný svet a svoje vlastné ponímanie času, čo je pre mňa na jednej strane nepochopiteľné a na druhej strane im to aj závidím. Život bez väčšieho stresu, životy neprežívajú, oni ich žijú a preciťujú, každú sekundu, každý moment. A čo sa týka tých mongolských ciest, tak asfalt nečakajte, teda, nie všade. Diaľnice sú vo výstavbe, kompenzáciou diaľníc sú poľné štvorprúdovky, ktoré nahradzujú asfaltovú diaľnicu.

Ráno v Morone a presun UAZmi do Tsaagan Nur

Nový deň pred nami a už v tomto momente som stratila pojem o čase, o tom ako plynie, a to aj vďaka niekoľkohodinovému časovému posunu. Noc sme strávili v meste Moron, v hoteli s posteľou a teplou vodou.

Cesta za kmeňom Tsaatánov si vyžadovala vybavenie pohraničných povolení v meste Moron, to sme nechali na kompetentných. Je to kvôli tomu, že civilizácia končiaca na úpätí hôr sa nachádza v tesnej blízkosti s ruskými hranicami. My ostatní, sme si išli nakúpiť základné potraviny, veľa veľa vody, keďže cesta pred nami bola ešte dlhá a obchody môžu alebo byť nemusia. Trasa je dlhá približne 300 km, cca 12 hodín jazdy. Ľudoprázdne čarokrásna príroda, voľne pasúce sa stáda dobytka, osamelé jurty, to je len zlomok toho, čím ma Mongolsko uchvátilo. Do Tsaagan Nur sme vyrazili okolo obeda a do cieľa sme došli neskoro v noci. Cesta sa niesla v duchu off roadu, po terénnych cestách sme šli maximálne 40 - 50 kilometrovou rýchlosťou. Všetko záviselo od skúseností šoférov, boli sme nútení im 100% dôverovať. Krajinu mali dokonalé zmapovanú, a taktiež nám k cieľu našej cesty dopomohla aj Jurajova stará vojenská socialistická mapa. Ako som už spomínala, na presun sme používali UAZi, sebestačné autá. Šoféri v nich mali všetko potrebné k oprave v prípade poruchy, o čom sme sa aj párkrát presvedčili, keďže menšie či väčšie poruchy nastali.

Prvá polovica cesty bola viac menej pokojná, teda asfaltová, bez výtlkov, a potom to prišlo, deravé cesty tiahnúc sa širokou stepou. Stereotypné obrazy mongolských stepí boli prerušované čarokrásnymi výhľadmi na hory-vrchy, pohľad na ne častokrát vyrážal dych. Zdolávali sme rieky, väčšie či menšie bažiny, ktoré nás zastihli vo večerných hodinách. Orientáciu sme teda prenechali v rukách domorodých vodičov. Mokrasté bažiny dali šoférom zabrať, párkrát samotní skúsení vodiči museli auto zastaviť a zmapovať situáciu, odkiaľ bude prebrodenie najlepšie.

Do cieľa sme dorazili v nočných hodinách, v skromných podmienkach nás už očakávali domáci s teplou večerou, niečo na spôsob slovenského rizota a čajom s mliekom. Unavení a plní dojmov z cesty sme si pochutnali na neskorej večeri, rozdelili si postele, ktoré nám domáci pripravili a šli spať. Zaspávala som s pocitom zvedavosti ako dedina vyzerá.

Ráno v Tssagan Nur

To, čo som ráno videla predstihlo to, aké predstavy som mala predošlú noc v hlave. Kde nič, tam nič, len osamelé jurty alebo drevené domčeky ohraničené plotom. O raňajky sme mali postarané, ochutnali sme jedno z tradičných jedál chušúr - vyprážané placky naplnené mäsom. Ranná hygiena je za nami ako aj ochutnávka miestnej vodky. Podmienky pre život v tomto kraji boli veľmi tvrdé, neviem či by som bola schopná žiť takýmto spôsobom života, ale úsmev na tvárach domácich ma presviedčajú o opaku. Nehovorím o úsmeve ako takom, im sa smiali oči, nie nadarmo sa hovorí, že oči sú zrkadlom do duše. Čochvíľa prichádza motorka a na nej pravdepodobne manželský pár, rozkladajú deku a z tašiek vyťahujú ich pracne vyrobené suveníry, medzitým čakáme na kone, ktoré nás majú tajgou dopraviť k hlavnému cieľu našej výpravy a to ku kmeňu Tsaatanov. Dočkali sme sa, kone aj s našimi sprievodcami došli okolo obeda, docválalo k nám asi 20 koní so štyrmi sprievodcami, pomaly začíname baliť batožinu na kone a každý z nás si hľadá tú svoju spriaznenú konskú dušu. Mongolské kone sa od tých európskych koní odlišujú veľkosťou, sú menšie, tým pádom robia aj menšie kroky, čiže aj spôsob jazdy je odlišný a pre mňa aj náročnejší.

Naprieč mongolskou tajgou za kmeňom Tsaatánov na konských chrbtoch

Kvôli terénu sme vymenili štyri kolesá za konské sily. Pred nami je 25 kilometrový úsek na konskom sedle a naším cieľom je kmeň Tsaatanov. Žijú nomádskym spôsobom života na severe Mongolska v blízkosti ruských hraníc. Sú tu štyritisíc rokov, ich zvyky, tradície, život a predovšetkým ich prežitie má jedného spoločného menovateľa a tým sú soby. Ich príbytkami sú stany, pripomínajúce indiánske teepee (ortz). Premiestňujú sa 5 až 10-krát za rok, v súčasnosti je ich už len okolo 44 rodín a ich existencia je ohrozená úbytkom sobov. Dodnes je súčasťou ich života šamanizmus, úzko spätý s tradíciami a prírodou, ktorú si vážia a vzdávajú jej vďaku a to aj takým spôsobom, že každé jedlo, predtým ako ho prvýkrát ochutnajú, tak po jednej lyžičke ho hodia do všetkých svetových a to isté robia aj s nápojom, aby si uctili Matku Zem.

Je presné poludnie a práve začína môj najdobrodružnejší zážitok. Batožina je naložená, vysadáme na kone a vyrážame na čele s mongolskými sprievodcami, ktorí ma veľmi rýchlo presvedčili o svojich jazdeckých schopnostiach. Prvé kilometre naprieč mongolskou prériou boli pokojné. Občasné prestávky padnú vhod, keďže sedlá sú drevené a cez ne prehodená len prikrývka. Prebrodením rieky sa mení aj terén, ktorý sa zhoršuje. Bez vychodených cestičiek prechádzame lesom, brodíme sa cez močariská a na záver prechádzame tajgou, ihličnatým lesom s močaristou pôdou, ktorá bola veľmi ťažko prechodná. Dôveru som vkladala do koňa a verila, že si vyberie tú najlepšiu cestu bez môjho pádu. Pomaly sa stmieva a my sme stále v močariskách. Kone už boli unavené, ja som bola unavená, už som nemala silu v nohách aby som poštuchla do koňa, nechala som sa len viezť. Bol to úsek, pri ktorom som sa prvýkrát bála o život. Mali sme veľké šťastie, že nám počas celého pobytu nepršalo, ak by sa tak stalo, tak pravdepodobne niekde či už autami alebo na koňoch uviazneme. Sprievodcovia nie vždy s nami zaobchádzali v rukavičkách, brali nás ako seberovných jazdcov ale stále nás mali pod dohľadom. Prejdením močariskami sme boli v cieli, z diaľky vidíme naše skromné príbytky na nasledujúce dni. Sprievodcovia a domáci Tsaatáni nám pomáhajú zosadať z koňov, pohľad na našu chôdzu je po toľkých hodinách v sedle k nezaplateniu. Ženy nás vítajú teplým čajom s mliekom a chlebom z piecky. K dispozícií máme dve "teepečka" a my sa pomaly začíname vybaľovať a pripravovať naše nové príbytky na noc. Domáci nám zakladajú do piecky, aby nám nebolo zima a našou úlohou bude oheň udržiavať. Ak vyhasne, tak nám bude v noci zima. Od zeme nás izolujú iba naše karimatky a spacáky.

Jeden deň s Tsaatánmi

Naša Tsaatánska rodina mala 10-12 obyvateľov, pustili nás do ich súkromných stanov a dovolili nám nahliadnuť do ich životov. Výlet sme absolvovali na prelome august/september a naša výprava bola prvou, ktorá túto tsaatánsku rodinu navštívila. Deti sa od útleho veku učia jazdiť na soboch a koňoch, čo nám aj najmladší člen rodiny aj názorne ukázal, chlapček mohol mať okolo 3 rokov. Matka so staršími dcérami nám chystali pokrm a otec pred stanom pre nás vyrezával suveníry zo sobích parohov a na všetko prísnym pohľadom dohliadala stará mama.

Ráno bolo prekrásne slnečné. Ranná hygiena v rieke je za nami, z teepečiek sme si vytiahli karimatky a užívali si slnečné lúče a hlavne pokoj. A čo sa týka hygieny v rieke, je veľmi dôležité vopred si zistiť, či je v danej rieke možnosť okúpať sa, pretože veľa riek je tu posvätných a nie je prípustné "poškvrnenie" rieky čistiacimi chemikáliami. Čas sa tu zastavil. A presne vtedy to prišlo, ten moment, keď mi slnko pražilo na chrbát, šum rieky okolo, ľudia, ktorých som si tak veľmi obľúbila a zostanú navždy vrytí v mojej pamäti a hlavne v srdci, prišiel pocit neopísateľného šťastia, pohody, mojej harmónie.

Deň sme začali výdatnými raňajkami, pokračovali prechádzkou po okolí s cieľom troška sa schladiť v rieke. Po obede opäť vymeníme dopravné prostriedky, konskú silu za silu sobiu. Cieľom našej jazdy boli posvätné pramene. Po skúsenosti z jazdy na sobovi viem, že je dôležitá rovnováha a stabilita, koža soba nie je tak napnutá ako na koňovi. Prebrodenie rieky som úspešné zvládla, a potom prišli nešťastné močariská, ktoré teda úspešne nedopadli, prichádza pád. Mongolský sprievodca mi ochotne podržal soba, pomohol mi naňho vysadnúť a pokračovalo sa ďalej. Pri posvätných prameňoch sme strávili príjemné chvíle, každý jeden prameň je liekom na konkrétnu problematiku ľudského tela. Cestu späť som jazdu na sobovi po mojom predošlom zážitku s veľkou radosťou prenechala Jožkovi. Vymenili sme si zvieracie dopravné prostriedky, soba za koňa. Jožkov kôň mi hneď na začiatku dal jasne najavo, kto bude na našej ceste pánom.

Späť do civilizácie

Nasledujúce ráno sa vraciame späť do civilizácie, raňajky, balenie, nakladanie batožiny na nosné kone a lúčenie s kmeňom. Hneď na začiatku cesty, po vlastnej skúsenosti, som všetkých poučila, čo nerobiť na konskom chrbte. Bol krásny slnečný deň, pre prípad, že by sa počasie náhle zmenilo, som si na seba obliekla aj vetrovku. K zmene počasia nedošlo, mne bolo horúco, tak som sa teda vyzliekla. Kone nemajú radi, keď nevidia, reps. nevedia, čo sa im deje na zadnej časti tela. To bolo prvýkrát čo som stratila kontrolu nad svojím koňom a troška som sa vystrašila.

Znova tie mokrasté močariská, tentoraz sa už nezaobišli bez pádu. Sprievodcovia nehýkali nad pádom, len sa pousmiali, podali ruku, pridržali koňa a pomohli naň opäť naskočiť. Prejdením močariskami sa mení terén, ktorý je priechodnejší. Krásna príroda okolo, tak prečo nenatočiť video ako cválame. Kone sme pokrikom "ču" a štuchnutím do slabín rozcválali. Keďže som sa z predchádzajúcej jazdy na tvrdom drevenom sedle poučila, vystlala som si ho osuškou, ktorá sa mi stala osudnou. Pri cválaní mi osuška spadla zo sedla a znova na ten konský zadok. Kôň sa mi splašil, vybočil z cesty a rútil sa svojou vlastnou cestou. Sekundy tejto šialenej jazdy sa mi zdali, že trvali celú večnosť. Verila som, že kôň sa čo najskôr unaví a ja sa na sedle udržím čo najdlhšie. Kone cítili, že idú domov a aj ľahko zistili, že nie sme profesionálni jazdci, domov mali naponáhlo. Aj keď s obtiažami, ale do Tsaagan Nur sme šťastne dorazili. Noc sme strávili v jurtách v dedine, niektorí z nás vyskúšali miestnu verejnú sprchu. Malá miestnosť, v nej tri verejné sprchy, voda sa hriala v kotloch, pod ktoré prikladala pani domáca.

Údolie Ujig a jazero Khovsgol

Po návrate z divočiny sme UAZ-mi vyrazili z hôr do údolia Ujig, ktoré je známe svojou prekrásnou scenériou, cesta zabrala 5-6 hodín. Ako ináč sa naša jazda nezaobišla bez menšieho problému, ale so šťastným koncom. UAZ, osobný terénny automobil so zvýšenou priechodnosťou, zapadol. Situácia už vyzerala všelijako, ale zvíťazil ľudský um, chlapi podložili pod kolesá drevá, potlačili a auto sa z blata vyhrabalo. Na mieste sme absolvovali krátku turistiku na blízky kopec, z ktorého sme mali výhľad na jazero Khovsgol, za ktorým sme sa neskôr aj vybrali. Jazero Khovsgol sa nachádza 200 km vzdušnou čiarou od známeho Bajkalu, leží na najsevernejšom výbežku Mongolska. Má rozlohu 2600 km2 , dĺžku 136 km a maximálnu hĺbku až 238 m.

K obedu pri jazere sa podával cuivan, opäť jedno z tradičných jedál, rezance s baraním mäsom a zapíjame to najlepšou vodkou akú som kedy pila. Tí odvážnejší sme sa v jazere aj otužili, voda mohla mať okolo 12 °C, bola priezračne čistá. Atmosféra bola po celý čas uvoľnená, hudba hrala a tancovalo sa. Pri jazere sme strávili celý deň, späť do júrt nás nahnal vlčí hlad. K večeri sa podával Boodog, jahňacie pečené zvnútra, teplo jedla udržiavali horúce kamene na pekáči.

Nasledujúce ráno sa presúvame od jazera k hlavnému mestu, medzipristátie máme pri rieke, kde sme v stanoch prenocovali. Ako ináč, rieku sme využili na osobnú hygienu. Oheň horí, večera sa pripravuje a ako ochutnávka sa nám podá svišť. O pár hodín už pokračujeme v pozemnom presune do mesta. Konečne sa vyspíme v pohodlných posteliach v Ulanbátare, kde aj strávime celý deň 01/09. Dátum píšem zámerne, pretože prvý deň v mesiaci sa v Mongolsku alkohol nepredáva v žiadnom obchode a ani v reštauráciách, čo nás troška zaskočilo, ale boli sme na to v predstihu upozornení a zásobili sme sa dopredu. Navštívili sme kláštor, múzeum dinosaurov a miestny trh. Vyvrcholením dňa v hlavnom meste bolo pre mňa vystúpenie tradičných mongolských tancov a spevu, prekrásneho hrdelného spevu.

Cesta domov

Celý výlet aj skončil dobrodružne. Odlietali sme v skorých ranných hodinách. Let z Ulanbátaru do Moskvy nám skomplikovala gitara, ktorú si jeden z dobrodruhov kúpil na trhu. Let bol pokojný, bez turbulencií. V Moskve sme mali nejaké dve hodiny času do odletu Moskva - Viedeň. Čas sme využili na obed a čapované pivo. Z vďaky z celoživotného zážitku som pozvala chlapcov na "kapurkovú", ktorá nás vyšla troška drahšie, keďže sme let zmeškali. Predĺžili sme si pobyt na letisku Šeremetyevo. Neostávalo nám nič iné, len ísť na informácie a kúpiť si novú letenku. Mali sme šťastie, ďalšie lietadlo letelo o 4 hodiny. V podvečerných hodinách sme pristáli na letisku vo Viedni, s malými dušičkami sme sa premiestnili k pásom s batožinami. Čakali sme, čakali ale batožiny sme sa nedočkali, tá letela lietadlom, ktoré sme zmeškali, tak teda znova na informácie a vypísali sme doklad o strate batožiny. Z Viedne do Bratislavy sme cestovali naľahko. Nakoniec všetko dobré dopadlo, každý sa dopravil domov a aj batožina nám nasledujúce dni prišla.

Na záver sa chcem poďakovať skupine dobrodruhov, ktorá bola súčasťou tohto výletu, boli ste skvelá partia na čele s Jožkom a Jurajom, ktorí mali celú organizáciu pod palcom. Zvládli ste to bravúrne, všetko bolo dokonalé, postarali ste sa o nezabudnuteľné zážitky, spomienky na Mongolsko ostanú navždy. Jožko, ver mi, nebola to moja posledná dovolenka pod Tvojou záštitou, už teraz sa teším na rok 2020.