Reštart v Toskánsku

Píše sa rok 2018, na úrade veľa práce (komunálne voľby), ja po rozchode... To boli dôvody, ktoré ma priviedli k myšlienke oslobodiť sa od okolitého sveta a ľudí okolo mňa, aspoň na 2 týždne. Výber destinácie ťažký nebol, Toskánsko v jeseni bolo mojím snom odjakživa, k tomu cena letenky, ktorá sa odmietnuť nedala a cieľ bol jasný - Toskánsko. Letela som podvečerným letom z Budapešti, v Pisa som bola vo večerných hodinách. V Pisa a jeho okolí som strávila 2 dni (obhliadka mesta Pisa a Lucca), ubytovanie som riešila cez booking v centre mesta. Pisa je mesto v regióne Toskánsko, v severo-západnej časti Talianska. Leží na oboch brehoch rieky Arno, 10 km od pobrežia Lugúrskeho mora. Najznámejším rodákom je bezpochyby Galileo Galilei - astronóm a fyzik v jednej osobe, ktorý tu na univerzite vyučoval matematiku.

1. deň - Pisa

V Pise žije okolo 90.000 obyvateľov. Je hlavným mestom provincie Pisa, univerzitným mestom, ale aj sídlom arcibiskupa. Dnes je mesto známe po celom svete predovšetkým šikmou vežou na námestí Piazza dei Miracoli. Má jedno medzinárodné letisko nachádzajúce sa v tesnej blízkosti mesta slúžiace ako hlavné letisko pre celé Toskánsko. V rámci ubytovania som využila letiskový transfér, teda po prílete do Pisa som bola oslobodená od starostí, ktoré súviseli s mojím ubytovaním. Avšak pre istotu som si ešte na Slovensku zisťovala možné spôsoby dopravy do hotela (pre prípad, keby niečo). Najjednoduchší spôsob ako sa dostať z letiska v Pise na hlavnú železničnú stanicu (Stazione Pisa Centrale) a späť na letisko je plne automatizovaný nadzemný shuttle-vlak Pisa mover. K vlaku ťa navedú (veľké) informačné tabule. Cesta týmto shuttle-vlakom trvá približne 5 minút. Lístok sa dá kúpiť na nástupišti v automate (dá sa platiť aj kartou). Jednosmerný lístok stojí 2.70€ , spiatočný 5.40€. Chodí v čase od 4:30 do 1:30 po celý rok.

Pisa je malé, ale zato veľmi pekné a farebné mesto. Všetko podstatné sa nachádza v centre mesta. Pisa nie je zaujímavá iba šikmou vežou, ale aj mnohými románskymi stavbami, gotickými kostolmi, renesančnými námestiami, či múzeami. Námestie Piazza dei Mirácoli je okúzľujúce, ktoré láka asi najviac. Z tohto dôvodu sa v rámci mesta presúvam po vlastných. Mojou prvou zasávkou bola ako ináč, šikmá veža. Ide o najznámejšiu pamiatku tohto talianského mesta. Šikmá veža v Pise nie je jedinou pamiatkou v areáli. Areál predstavuje námestie Piazza dei Miracoli, ktoré je obkolesené starými mestskými hradbami. Okrem šikmej veže tu stoji aj Dóm, baptistériu a cintorín - Camposanto Monumentale. Výhľad z veže je naozaj pekný, odporúčam si to vyšľapať po tých schodoch hore - fakt to stojí za to. Lokalita je známa aj tým, že práve fyzik Galileo Galilei vykonával merania a štúdia o gravitácií a voľnom páde. Pisa bola rodiskom Galilea, narodil sa tu v roku 1564.

Po opustení námestia Piazza dei Mirácoli sa pretĺkam menej známymi uličkami, kde si vychutnávam capucino, pizzu priamo z pece a zmrzlinu, ktorá je na každom rohu. Po občerstvení pokračujem ďalej v prehliadke mesta, ocitám sa na železničnej stanici. Oproti stanici je námestíčko so sochou Viktora Emanuela II. - prvého kráľa zjednoteného Talianska. Odtiaľ moje kroky vedú k mostu Ponte Solferino s výhľadmi na toskánsku architektúru po oboch brehoch rieky Arno. Obidva brehy majú vysokú protipovodňovú stenu. Na ľavom brehu rieky sa nachádza malý biely kostolík (Santa Maria della Spina). V roku 1333, získal vzácnu relikviu - tŕň (spina) z Kristovej koruny.Slnko pomaly zapadá a ja sa vraciam na hotel, cestou hľadám reštauráciu, kde sa navečeriam. Reštaurácie s terasami v centre Pisa so skrytými námestíčkami, je presne to, čo hľadám.

2. deň - Lucca

Lucca je talianske mesto v Toskánsku, hlavné mesto rovnomennej provincie. Mesto má zhruba 86 000 obyvateľov. Leží na rieke Serchio, asi 75 km západne od Florencie a 25 km severovýchodne od Pisy. Lucca sa stala samostatným vojvodstvom a v roku 1860 sa po plebiscite pripojila ku kráľovstvu Sardinskému a k Taliansku. Do Lucci som pricestovala vlakom v doobednajších hodinách. Luccu som navštívila po odporúčaní majiteľa hotela v Pisa a nemohla som urobiť lepšie. Je to malé mesto, avšak veľkým ho robia dejiny a hudba. Nevedela som aké dojmy od tohto mesta očakávať, nemala som vôbec v pláne ho navštíviť, išlo o spontánne rozhodnutie.

Mesto je zovreté vysokými hradbami, nie sú to staré rímske hradby ale neskôr prebudované masívne renesančné hradby, čím je mesto známe po celom Taliansku. V ich vnútri sa mesto javí tesné a trochu chaotické, je ale priamym pozostatkom starej Luccy z rímskych čias. 

Pre tých, ktorí milujú historickú architektúru a stredoveké konštrukcie, je Lucca skutočným vzrušením. Je známe ako mesto stých kostolov s takými budovami, ako je katedrála Lucca a katedrála San Michele v Foro.  Okrem architektúry má Lucca aj niektoré fascinujúce múzeá, nádherné verejné námestia a skvelý výber reštaurácií a barov.
Pozrime sa teda na to čo vidieť v meste Lucca:

Katedrála v meste Lucca - hotel Duomo sa nachádza v historickom starom meste na námestí Piazza San Martino a je skutočne impozantnou stavbou, je preslávený po celom Taliansku pre svoju úžasnú fasádu.

Piazza Dell Anfiteatro - námestie je presne tak, ako názov opisuje a bol kedysi rímskym amfiteátrom. Eliptický tvar je stále zrejmý, aj keď žiadna z pôvodných stavieb už nie je. Budovy obklopujúce námestie boli vytvorené v rovnakom eliptickom tvare a sú vo všetkých výškach a farbách. Efekt je ohromujúci a odtiene žltej, smotanovej a bielej vytvárajú príjemný otvorený priestor.

Acquedotto Del Nottolini - na juh od mesta Lucca nájdeme zázrak architektonického úspechu vo forme Akvaduktu v Nottolini. Táto epická stavba bola kedysi využívaná na prepravu vody z hôr do mesta a obsahovala 400 oblúkov z kameňa, ktoré sa tiahli 3 km. Dnes akvadukt stojí v jeho celistvosti a môžeme sledovať jeho štruktúru od začiatku v chrámovej cisterne až po jej koniec v Parco dell'Acquedotto. Okolitá krajina je krásna a akvadukt je skutočne nádherným stavebným objektom. 

Bazilika San Frediano - Bazilika San Frediano je ďalšou vznešenou náboženskou stavbou v srdci mesta Lucca. Táto budova je preslávená prednou fasádou, ktorá obsahuje krásnu mozaiku a impozantnú ozdobenú zvonicu. Počas 14. storočia bola mozaika pridaná do prednej časti kostola a dodnes zostala v pozoruhodnom stave. Znázornené v mozaike je Kristovo spojenie - môžete jasne vidieť ústrednú postavu Krista obklopenú anjelmi a jeho apoštolmi - detaily a farby sú jednoducho fantastické. Ozdobná výzdoba pokračuje vnútri kostola a pozoruhodnou črtou je jemne zdobené písmo z 12. storočia s kamennými rezbami. 

San Michele In Foro - ďalší ohromujúci kostol v centre mesta Lucca, Bazilika sv. Michala v Foro, má unikátnu prednú fasádu, ktorá nie je taká ako v meste. Pôvodný kostol sa prvýkrát spomína v 8. storočí, ale jeho súčasnú podobu získal v 13. storočí. Nad hlavnými oblúkmi fasády sú štyri rady ozdobených oblúkov a stĺpov, ktoré majú množstvo rôznych farieb a vzorov. Okrem toho, nad každým kúskom oblúka sa nachádza krásne umelecké dielo zobrazujúce rôzne voľne žijúce zvieratá. Úroveň detailov je celkom ohromujúca od rezbárskych prác na stĺpoch, až po kamennú prácu okolo okien ruže. Interiér kostola obsahuje niekoľko významných diel Luca della Robbia a Filippno Lippi. Deň završujem v Reštaurácií Da Pasquale v centre mesta Lucca, kde si vychutnávam pravé talianske cestoviny a tie najlepšie talianske vína. Pri pohári vína musím zhodnotiť, že na Luccu je jeden deň veľmi málo, je toho ešte toľko čo som si v meste nestihla pozrieť..Parco Alpi Apuane - park je rozsiahla oblasť prírodných krás, ktorá obsahuje pohorie Apuan Alps v severnej časti Toskánska, Villa Mansi - približne 25 minút severovýchodne od mesta Lucca nájdeme historickú vilu Mansi, Piazza Napoleone - napoleonské námestie sa nachádza len kúsok od námestia Piazza dell Anfiteatro a je ďalším fantastickým otvoreným priestorom v historickom centre mesta Lucca, Veža Guinigi - Lucca má niekoľko zaujímavých historických veží, ale žiadna z nich nie je tak zaujímavá ako podivná veža Torre Guinigi, je to najdôležitejšia a ikonická veža v meste Lucca a je známa svojou strešnou záhradou a ďalšie a ďalšie zaujímavé miesto, ktoré vás svojou atmosférou oberú o dych. Do Lucci sa ešte určite vrátim. (Zdroj: dapasquale-lucca.com).

Po prekrásnom dni plnom fascinujúcich historických prehliadok sa vlakom vraciam do Pisa na hotel. Vo večerných hodinách sa musím ešte pobaliť a ráno autobusom vyraziť smer Via del Commercio, 210, 56035 Cevoli (Lari) Province of Pisa, Taliansko... moje milované Toskánsko. Najbližších 9 dní mi strechu nad hlavou a bicykel bude poskytovať Agriturismo Podere Bucine Basso.

Nasledujúce ráno, pobalená, plná dojmov opúšťam hotel v Pisa. Autobusová zastávka s cieľom destinácie Lari sa nachádza v tesnej blízkosti hotela. Malebná dedinka Lari je od Pisa vzdialená 25 km. Čo sa týka výberu agroturistickej oblasti, bol to čisto náhodný výber. Jedinou podmienkou pre mňa bola, prenájom bicykla počas môjho ubytovania. Na Bookingu som si prezerala ubytovacie jednotky, tá, ktorá sa mi najviac páčila bola práve Agroturismo Podere Bucine Basso. Cesta na olivovú farmu trvala 45 minút. 

3. deň - Toskánsko - Agroturismo Bucine Basso

Penzión Bucine Basso na nachádza na súkromnom pozemku s ovocnými stromami, olivovými hájmi a viničom. Penzión je situovaný v tichom prostredí, skrytý od civilizácie. Po príchode ma srdečne ubytoval majiteľ penziónu. Zamestnanci ako aj majitelia neovládali anglický jazyk, ale google translate túto jazykovú bariéru prekonal. Ubytovaná, vybalená, s mapkou v ruke, študujem cyklotúry do okolitých dedín na najbližšie dni. Deň, v ktorý som sa ubytovala si užívam prechádzkami po okolí a večer završujem pravou toskánskou večerou, ktorú zapíjam pre mňa dosť silným červeným. Teda musel stačiť jeden pohár, pretože nasledujúci deň sa začínajú moje cyklotúry po bližšom i vzdialenejšom okolí.

4. deň - Lari 

Mestečko Lari sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú tri hrebene najvyšších pisánskych kopcov, ktoré bolo obývané už od čias Etruskov. Mohutný hrad je postavený v centre mesta. Prvá zmienka o hrade bola zaznamenaná v ranom stredoveku, hoci stavba, ktorú tam vidíme dnes, pochádza z prvej polovice 17. storočia. Dych vyrážajúce mestečko Lari, si zaslúži pokojnú prechádzku, aby ste postupne objavili nespočetné množstvo kúziel, ktoré sú ukryté v jeho kľukatých uliciach. Keď som prišla  do Lari, z hradu (ktorý je mimo sezóny zatvorený, vstup mimo sezóny je možný len do presne vymedzených priestorov) som videla, ako sa predo mnou rozprestiera pravá toskánska krajina, klenot. Taktiež v mestečku Lari je potrebené spomenúť prepoštský kostol ´S. Leonardo e S. Maria Assunta´ (Sv. Leonard a Panna Mária Nanebovzatia), ktorý sa datuje do 15. storočia, s obrazmi Melaniho a dvoma mramorovými sochami pripísanými Andrei Pisano, ako aj s arkádou trhu, ktorej pôvodné plány pochádzajú z konca 16. storočia, pričom jeho súčasná podoba sa datuje do polovice 19. storočia, keď zemetrasenie vážne poškodilo budovu. 

Hrad Vicari v Lari
Okrem toho, že bol v minulosti centrálnym uzlom toskánskej vlády, hrad Lari je pravdepodobne najvýznamnejším ťahúňom pre cestovný ruch v okolitej časti Toskánska. V roku 1991 sa začala prehodnocovať ako historická budova vďaka úsiliu dobrovoľných pracovníkov kultúrneho združenia "Il Castello" podporovaného mestskou radou, ktorí hrad otvorili verejnosti (počet vstupov sa z roka na rok neustále zvyšuje).
Už po niekoľkých rokoch sa začali prvé reštaurátorské práce na obnove hradu na jeho starodávnej kráse. Architektúra hradu zostáva takmer nezmenená, odkedy bol postavený ako sídlo vlády. Bol postavený na vrchole kopca Lari, z ktorého vyhliadkového bodu bolo možné dávať pozor na celé údolie rieky Arno. Vnútri bolo väzenie, kancelária, rezidencia Vicaria a magistrátny súd.
V zámockých miestnostiach sa tiež konajú rôzne druhy výstav, od umenia až po poéziu, a dokonca aj výstavy vojnových relikvií.
A potom je tu "Magická história", rekonštrukcia stredovekých bitiek, ktoré deti hrajú na nádvorí a na hradbách. Čo sa týka všetkých informácií o tomto úchvatnom mestečku, tak aj v tomto prípade som mala veľké šťastie. V Toskánsku som bola prelom október/november, čo je obdobie mimo sezóny. Počas mojej návštevy v Lari, boli starodávne múry v procese rekonštrukcie a pri prácach bol prítomný miestny reštaurátor, s ktorým som ako dcéra reštaurátora nadviazala anglicko-taliansku  rozpravu. Viac informácií o hrade Castello di Lari je možné vyhľadať na stránke: www.castellodilari.it.

Ďalšou výhodou mojej dovolenky mimo sezóny bola aj tá, že uličky, miestne reštaurácie a tie najkrajšie krčmy aké som doteraz videla, boli preplnené iba miestnymi obyvateľmi. Čo sa prívetivosti miestnych týka, tak aj v tomto je Toskánsko úžasné. Ľudia tak srdeční, prívetiví..

5. deň - Chianni

Malebná dedinka je situovaná vysoko na kopci, s výhľadom na všetky strany, 45 km od Pisy. Je ideálnym východiskovým bodom pre dovolenku, ktorá kombinuje relax s dobrodružstvom, kúpaním a kultúrou. Mesto s iba 1457 obyvateľmi je dodnes nedotknuté cestovným ruchom a ponúka zachovalú architektúru pochádzajúcu z 12. storočia. Je tu krásny a hojne navštevovaný kostol, kľukaté uličky, malé námestia a nádherný výhľad na toskánsku krajinu. Tiež v dvoch baroch v Chianni, kde si - okrem rýchleho espressa, pohára vína alebo nápoja môžeš kúpiť aj sendvič, koláče a vynikajúcu zmrzlinu. Ako všade v Taliansku, aj v miestnych baroch sa motá veľa mužov - pretože bary majú v Taliansku veľmi dôležitú sociálnu funkciu. Každoročne sa v Chianni konajú hody na diviakov "Sagra del Cinghiale", približne v prvej polovici novembra, trvajú niekoľko dní a lákajú ľudí z ďaleka, ktorí z okolia prichádzajú autobusmi, takže si nemusia robiť starosti s tým, ako sa vrátia domov. Mesto vyzdobené reťazami svetiel, s prehliadkami na námestiach, živá hudba a stánky s jedlo, nápojmi a predajom miestnych produktov. S odstupom času môžem zhodnotiť, že práve v týchto dedinkách Lari a Chianni sa mi páčilo najviac. Jednak tým, že sú to dediny nedotknuté turizmom, srdeční obyvatelia, ktorí sa k vám ozvú aj napriek jazykovej bariére, srdečne vás k sebe pozvú na rum a partiu kariet. Lari som mala šťastie na súkromnú prehliadku hradu, v Chianni vo mne zanechal dojem z atmosféry, ktorá sálala z hodov na diviakov "Sagra del Cinghiale".

6. deň - Peccioli

Obec Peccioli sa nachádza v provincii Pisa a nachádza sa na vyvýšenine vo Val d'Era v nadmorskej výške 144 m. n. m., s počtom obyvateľov okolo 4000 obyvateľov má toto mesto mnoho stredovekých budov. Patrí k nim farnosť sv. Verana, kaplnka Peccioliho a Palazzo Pretorio. V meste Peccioli, založenom v stredoveku, môžeš navštíviť Beyond, ktorý si zachoval svoju stredovekú štruktúru. Peccioli zahŕňa územie bohaté na vidiecku krajinu a starobylé malé dediny, ako sú Cedri, Ghizzano, Fabbrica, Montecchio, Libbiano a Legoli. Hrad Peccioli patril grófom Gherardesca. Dnes Peccioli si zachováva svoju osobitosť ako poľnohospodárske centrum, aj keď v priebehu minulého storočia došlo k výraznému zintenzívneniu výrobnej činnosti. Takmer každý dom je prispôsobený na domáce spracovávanie olív. Každá domácnosť ma svoje súkromné mechanizmy, prechádzkou okolím domov, môžeš zacítiť vôňu v akejkoľvek podobe. Čím som bližšie k moru, tak aj dedinami, ktorými prechádzam, už badám väčší počet turistov, aj napriek tomu, že už je po dovolenkovej sezóne. A čo sa mi stalo v Peccioli? Do mestečka Peccioli ako aj cesty po celom Toskánsku, to sú vám samé kopce. Ale ten výstup do Peccioli, nohy ma bolia už len keď si na to spomeniem. Do mesta som prišla tesne poobede a bola streda...a čo to znamená??? že v stredu poobede sú obchody v zatvorené, neviem vám povedať, či v celom Taliansku, ale minimálne to platí práve pre Peccioli. Ja, smädná ako ťava o hlade ani nehovorím, proste celé zle...Hlad ma až tak netrápil ale za vodu celé kráľovstvo. Ale, bola som v Taliansku, kde nebolo núdzu o ľudí, ktorí mi dali napiť a aj najesť.. Najedená, s fľašou vody v zásobe si užívam mestečko a kochám sa tehlovými budovami. Cesta späť domov,  teda do Agroturismo Buccine Baso je dobrá v tom, že idem dole kopcom. Cestou sa zastavím na pumpe, ktorá sú v stredu otvorené. Vychutnávam si pivo a pizzu z pumpy. 

Stručné zhrnutie: 

Lari - hrad Cestello di Lari je otvorený pre verejnosť len v dovolenkovom období, v dedinke Chianni sa v polovici novembra konajú miestne slávnosti, hody na diviakov ´Sagra del Cinghiale´ a skúsenosť z Peccioli, v stredu sú poobede obchody minimálne v Peccioli zatvorené.

7. deň - Terricciola

...Toskánsko.. skúste zavrieť oči a ja vám tíško pošepkám "Toskánsko",  čo vidíte vo vašich predstavách? V mojom prípade to stále boli kľukaté cestičky, ktoré lemovali aleje vysokých a štíhlych stromov, olivové háje a viniče..neuveriteľné scenérie. A presne tieto scenérie môžete vidieť na ceste do mestečka Terricciola. Tehlové mesto s približne 4500 obyvateľmi, ležiace na kopci medzi riekami Era, Cascina a Sterza, s rozmanitou krajinou zvlneného terénu, tvarovanými kaňonovitými útvarmi, obrábanými poľami a lesmi. Je jedným z tých miest, kde sa čas akoby zastavil, jedno zo zostávajúcich rustikálnych toskánskych miest, ktoré nebolo preplnené turistami. Nachádza sa v nedotknutých kopcoch neďaleko Lajatica (najznámejšieho ako rodné mesto Andrea Bocelliho) a Volterry. Je to miesto, ktoré vás núti spomaliť, zhlboka sa nadýchať a relaxovať. Toto je Toskánsko! Terricciola sa nazýva aj "citta del vino" (mesto vína). V priebehu roka sa tu organizujú niekoľko podujatí spojených s vínom, na tie som Bohužiaľ šťastie nemala :(. Terriciola je očarujúce mesto s dláždenými uličkami, niekoľkými kostolmi, majestátnymi vilami a viničom posiatym vidiekom. Má niekoľko krásnych kostolov, vrátane svätyne Madony di Monterosso a kostola San Donato. Pri návšteve tohto mesta by bol hriech neochutnať víno, ja osobne odporúčam Chianti Riserva DOCG, alebo ale vynikajúce Rosso Toscano.

8. deň - Oddychový

Pán Boh stvoril svet za šesť dní a na siedmi deň oddychoval. Ja som oddychovala ôsmy deň, konkrétne môj zadok. Sedadlo na bicykli nie je moc pohodlné, a taktiež som dostala ponuku od miestnych zúčastniť sa zberu olív. Ako poďakovanie bola večera grátis, teda ako grátis som to nebrala, poctivo som si ju odpracovala. Po raňajkách, sme sa stretli (ja a 5 zamestnanci) na dvore, komunikácia prebiehala zásadne po taliansky. Ak som mala byť o niečom informovaná alebo dotazovaná, google translate tu padol viac než vhod. Olivy sa obvykle zbierajú od októbra do konca decembra, čas zberu záleží na klíme v danej oblasti a samozrejme na konkrétnom druhu, existujú ranné aj neskoré. Mojou úlohou v rámci zadelenia úloh bolo ukladanie sietí pod olivovníky. Samotný zber, či už náročné odtrhávanie alebo zhadzovanie a následný zber, zaberie značný čas a predstavuje tak najväčšiu časť práce počas celého pestovania. Do uložených sietí sa zhadzovali olivy, ktorých  plody boli úplne zrelé, olej z nich preto nie je kvalitný, navyše sa na zemi môžu kontaminovať nečistotami. Takéto olivy sa separovali od ručne odtrhávaných olív. Pri tejto metóde sa plody takmer vôbec nepoškodili, olivy boli vhodné ku okamžitej konzumácií. Z takto zozbieraných olív sa sa lisuje najkvalitnejší olivový olej. Tak ako sme začali v ranných hodinách, práce sme ukončili pri zapadajúcom slnku. Z olivového hája sme sa presunuli na terasu, kde sme si vychutnali cestoviny. Google translate vás síce zachráni, ale v tento večer som tak veľmi ľutovala, že neovládam taliančinu.

9. deň - Livorno

..čo dodať k Livornu, príbeh o tejto cyklotúre je na samotnú kapitolu. Pre upresnenie, počas mojich cyklovýletov som sa riadila google maps. Trasa z Bucine Basso do Livorna bola vo vzdialenosti 43 km tam a 43 km späť. Netvrdím, že je to veľa..je to tak akurát ale po rovných cestách, nie po toskánskych kopcoch. Toť prvá pripomienka.

Druhá pripomienka, tak ako som celý výlet nejako neplánovala, tak som neplánovala ani výlet do Livorna. Tento zážitok je záležitosťou môjho brata :). Do života som dostala ten najväčší a najcennejší dar v živote, mojich súrodencov, aj keď niekedy majú tie najšialenejšie nápady, teda hlavne brat. Áno, dostal ho aj teraz. Chcel vidieť more, stačili mu fotky, a čo ja pre neho neurobím. Mobil do ruky, zistila som si polohu Bucine Basso a plánovala trasu k moru, najbližšie to bolo do Livorna, 43 km do kopca. Oukej, dala som sa nahovoriť. Ten úsek cesty budem mať v pamäti naveky. Cestou do Livorna, nejakých 5 km od môjho ubytovania mala cesta podobu z časti štrkovitú a rozbitú a z časti asfaltovú. Presne na tom skoku, kedy štrk súbežne nabiehal na asfalt, som si povedala, že túto časť trasy si musím zapamätať. Do Livorna som vyrazila vo veľmi skorých ranných hodinách, vedela som pri tých našliapaných kilometroch, že sa domov nebudem vracať za denného svetla. Cesta bola fyzicky náročná, spoliehala som sa len dáta a google maps. Počas cesty do Livorna som nezažila nič zaujímavé, cesta tam mi trvala asi 4 a pol hodiny. Teda, v Livorne som bola okolo obeda, nemala som žiaden plán..žiadnu predstavu, nič. Len som šliapala do pedálov, až som došla na Mascagni Teracce, kde sa mi veľmi páčilo. Bola to mozaikovitá pešia zóna, pozdĺž mora, niečo pre brata..more. Na terasách toľko reštaurácií, až si neviete vybrať. S odstupom času by som to všetko riešila inak, Livorno si zaslúži viac času, viac dní... Čo by som zmenila dnes, je práve toto miesto, zaslúži si viac pozornosti. Vychutnala som si tie najlepšie špagety, ktoré som zapila pohárom vína a asi hodinu som pozerala na prístav a telefonovala s bratom. Čas ubiehal neúprosne, a ja som vedela, že sa už musím pomaly zdvihnúť a vyraziť domov. Cesta späť mi trvala dlhšie, v nohách som už nemala toľko síl koľko by som v nich chcela mať. Vedela som, že sa domov za denného svetla nedostanem ale napriek všetkému som zo seba vydala všetko. Bolo šero, bolo viac než šero, prišiel ten nešťastný úsek cesty, pri ktorom som sa tak dušovala, že si ho zapamätám. A čo si myslíte, že som si ho zapamätala??? Terén strmý, dole kopcom, najprv pekný rovný asfalt, a potom fuga a štrk. Spanikárila som, v tom momente ako so mnou skočilo na nerovný terén, súbežne predná brzda, zadná brzda a mňa prehodilo cez bicykel. Kolená, lakte a dlane zodreté, mobil rozbitý :(.. Bohu vďaka, bicyklu sa nestalo nič, horko ťažko som došla domov. 

10. a 11 deň - Regenerácia :)

Desiaty deň som strávila takmer celý v posteli, maximálny výkon, ktorý som podala, bol ten, kedy som vyšla na terasu, kde som si pod pergolou vychutnala kávu a konečne som si našla čas aj na knihu. Bolelo ma celé telo, nadľudský výkon bolo pre mňa aj otočenie sa v posteli na druhý bok. Nasledujúci deň to už bolo omnoho lepšie a mohla som vyraziť na prechádzku po blízkom okolí, na bicykel som si už netrúfla. Blížil sa koniec môjho go solo výletu a ja som spracovávala všetky zážitky.

13. deň - Odchod z Bucine Basso do Pisa

Prišiel deň odchodu. V doobedňajších hodinách som sa pobalila a poobede som už mala objednaný taxík na letisko do Pisa, keďže na autobus som sa necítila. Let do Budapešti som stihla s predstihom a vo večerných hodinách som už ležala vo svojej posteli. 

Webstránku som si vytvorila v roku 2021 a v totožnom roku som si aj prepísala denníček do tohto blogu. Po troch rokoch môžem zhodnotiť že dať si taliansky reštart sama so sebou, bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré som v daný moment mohla urobiť. Každý jeden z nás by mal z času na čas stráviť čas sám so sebou, utriediť si myšlienky, spoznať nových ľudí, ochutnať nové chute, zacítiť nové vône... BYŤ SÁM SO SEBOU, pretože sme dôležití.