Transsibírska magistrála počas pravej ruskej zimy s Dobrodruhom 2020

Zima - február, rok 2020. V médiách sa objavujú prvotné informácie o Covid 19. Aby som o desaťročia nezabudla, čo to bolo za pliagu, ktorá nás všetkých vo všetkom tak obmedzila a dala nám STOP-ku v bežných aktivitách. Je to infekčné ochorenie, vyvolané koronavírusom SARS-CoV-2. Prvýkrát bol identifikovaný u pacientov so závažným respiračným ochorením v decembri roku 2019 v čínskom meste Wu-chan. 

A partia dobrodružných dobrodruhov vyráža na Sibír. Už prvé vety tohto článku predikujú dobrodružstvo. Transsibírska magistrála je najdlhšou stavbou sveta, najdlhšou nepretržitou železničnou traťou a hlavnou dopravnou tepnou Ruska. Má dĺžku 11 390 km z Moskvy do Vladivostoku na pobreží Tichého oceánu. Každý druhý deň opúšťa legendárny "vlak č. 2 Rossija" Jaroslavľskú železničnú stanicu a po siedmich dňoch a 11 390 km končí vo Vladivostoku pri Japonskom mori. Na tejto najdlhšej železničnej trati sveta prechádza vlak pri kilometri 1 777 uprostred tajgy na mieste označenom obeliskom hranicu medzi Európou a Áziou. Trať prebieha 7 000 km zo západu na východ a 3 500 km zo severu na juh. Pretína prevažne tundru, tajgu a stepné oblasti.

V poobedňajších hodinách odlietame z Bratislavy do Moskvy a následne vnútroštátnym preletom Moskva - Irkutsk. Do Irkutska prilietame 7:30 nasledujúci deň ráno. Na letisku v Irkutsku nás už čaká "auto", presnejšie kopa plechu na štyroch kolesách. :), ktoré zabezpečí náš presun k zamrznutému jazeru Bajkal do 70 kilometrov vzdialeného mesta Listvjanka. Cesta do Listvjanky by sa dala prirovnať k ceste UAZ-mi v Mongolsku. Opäť sme mali šťastie na veselého šoféra, ktorý asi zabudol, že jedným z pedálov je aj brzda :)...o dverách, ktoré sa otvorili počas tejto šialenej jazdy ani nehovorím :). Veselý šofér nás v plnom počte a v plnom zdraví vysadil na ubytovni v Listvjanke. Až tuna som pocítila pachuť pravej ruskej zimy. Bola taká zima, až ma pálilo v nose pri každom nádychu a výdychu cez nos. Ubytovňa bola situovaná blízko Bajkalu a blízko obchodu, kde sa aj urobili patričné zásoby vodky na večer. Sme vybalení a celá skupina sa stretávame v spoločenskej miestnosti a plánujeme čo s načatým dňom, večerom, a taktiež plánujeme výlet na nasledujúci deň. Čo sa týka večera, ten je jasný..chutná ruská večera, zapitá tou najlahodnejšou vodkou, sauna a utužovanie nových vzťahov..

Ako skončil večer, o tom písať nebudem.. čo sa stalo na Sibíri, zostane na Sibíri...Nasledujúci deň po raňajkách sme sa premiestnili k Bajkalu, ochutnali špeciality z miestneho trhoviska a následne pokračovali.. smer cesty - k vznášadlám.

Naj jazero Bajkal

Jazero Bajkal sa rozpestiera v južnej časti východného Sibíra. Je najstarším (25-30 miliónov rokov) a najhlbším (1642 m) jazerom na svete. Je tiež druhým najväčším jazerom v Rusku, hneď po Kaspickom mori. Nachádza sa v ňom asi 1/5 všetkej pitnej vody Zeme, pritom veľmi čistej. 

Na zamrznutom Bajkale, počas zimy, sa jeho čaro zrkadlí v krištáľovo čistom ľade. Na cestách po Bajkale sa zblížite so Sibírou a s okolitou divočinou ako nikdy predtým. Ľadové kráľovstvo na jazere okúzli každého jedného, ponúka mnoho športových alternatív.. korčuľovanie, bicyklovanie po zamrznutých vodách (áno, je to možné, osobne som si to vyskúšala. Kolesá na bicykli sú na to špeciálne prispôsobené hrotmi) a v neposlednom rade sú to vznášadlá. V období kedy sme zamrznutý Bajkal navštívili my, teda v roku 2020, celodenný výlet na vznášadlách vyšiel pre skupinu viac ako piatich ľudí 5 500 rubľov, približne 70 eur. 

Zajednané máme dve vznášadlá, pri tom, ktorým idem aj ja, nás netrpezlivo vyčkáva statný Rus, no napriek tomu veľmi priateľský. Pri nastupovaní do vznášadiel nám gentlemenstky pomáha. Za pár sekúnd Rus nakopne vznášadlo a my sme zrazu pár centimetrov nad povrchom. Skáčeme cez nerovnosti v ľade a točenie volantu sa prejaví vždy až s niekoľko sekundovým oneskorením. Stroj vytiahne asi 80km/h, no väčšinou sa s ním z celkom racionálneho dôvodu toľko nejazdí, nemá brzdy. Zastavujeme sa pri miestnom meračovi vĺn v lete a čo robí v zime, to som sa nedozvedela. Počas našej návštevy údil ryby, ktoré aj predával turistom, ktorí sa pri ňom pristavili. Spravili sme si menšiu prechádzku na kopec, z ktorej sme si vychutnali panoramatický výhľad na nekonečne zamrznutý Bajkal. Pri zapadajúcom slnku sa pomaly, teda rýchlosťou 80 km/h vraciame na hotel, kde nás už čaká rozohriata sauna, krásny deň za nami a a krásny večer pred nami.

Irkutsk

Tretí deň vyrážame z Listvjanky späť do Irkutska. Nachádza sa v južnej Sibíri na rieke Angara približne 70 km od Bajkalského jazera. Je centrom Irkutskej oblasti, leží na transsibírskej magistrále, 5137 km od Moskvy. Ruský, alebo ak chceme sibírsky Irkutsk nepatrí medzi najznámejšie mestá, no kto sa v ňom ocitne, toho neprestane fascinovať. Veď nie nadarmo sa hovorí, že kedysi bol jeho význam tak veľký, že sa kultúrne a architektonicky dokázal vyrovnať samotnému Petrohradu. Najtradičnejší príchod do Irkutska predstavuje železnica. Samozrejme, dnes už má mesto aj svoje letisko, ale tým pravým dobrodružstvom je stále trasa legendárnej Transsibírskej magistrály.  Z Moskvy sem trvá cesta 5137 kilometrov, čo v praxi znamená niečo medzi 70 a 80 hodinami cesty. Vtedy bude Irkutsk skutočne za odmenu a k tomu človek zistí ako cestujú domáci a uvidí kus sveta. Nekonečnosť sibírskej tajgy sa navždy zapíše do pamäti. Irkutsk má množstvo krásnych pamiatok, ale to čím si vás toto miesto získa, sú jeho nádherné, staré, drevené domy roztrúsené po meste. Po celodennej návšteve po irkutských uličkách nasadáme večer na vlak a naberáme smer Krasnojarsk, noc trávime vo vlaku.

Krasnojarsk

Štvrtý a piaty deň trávime v treťom najväčšom meste na Sibíri. Pred obedom sme už v hoteli Krasnojarsku. Po noci strávenej vo vlaku nám dobre padne sprcha a krátky oddych, po ktorom vyrážame do ulíc. Krasnojarsk je jedno z najstarších miest na Sibíri, je miestom kompromisov - na jednej ulici stoja historické budovy a drevené domy, aké poznáme z Mrázika a na strane druhej, moderné presklené budovy, túžiace podobať sa tým na západe. Aj vďaka tomu má mesto svoje nenapodobiteľné čaro, ktoré ho robí tak výnimočným. Celý deň trávime v uliciach obdivovaním krás tohto mesta. 

Nasledujúci deň sme vymenili krasnojarské ulice za prírodnú rezerváciu - Krasnojarské stolby. Je to rozľahlá prírodná rezervácia, ktorá sa nachádza v chránenej oblasti. Na vrchol sme sa vyviezli lanovkou, kde nasledovala prechádzka po okolitej krajine.

Transibírska magistrála

Nasledujúce ráno máme budíky nastavené na skorú rannú hodinu, po odubytovaní vyrážame na vlakovú stanicu v Krasnojarsk, odkiaľ smer Jekaterinburg. Ide o náš najdlhší presun vlakom, ktorý trvá 31 hodín. V priebehu najbližších hodín sme prišli na to, ako prežiť tak dlhú trasu vlakom a zmieriť sa s nedostatočnou hygienou. Poučili sme sa na vlastných chybách a zistili sme, čo všetko je vo vlaku zakázané a o ktorej hodine začína nočný kľud, a aj to, že obedovať pri Rusovi sa neoplatí, iba ak v tom prípade, ak by ste chceli mať jeho hlavu vo vlastnom tanieri.

...takže postupne. Ako prežiť vo vlaku na Transibírskej magistrále??? 

Odpoveď je, ak neviete ruský jazyk (čo bol aj môj prípad), tak základ je cestovať v spoločnosti veselých ľudí, ktorí sa s vami rozdelia o fľašu vodky :), poprípade si vziať knihu, karty.. Pitie alkoholu je vo vlaku zakázané.. (z originál fliaš), prichádza prvé ponaučenie: "Vodku si preliať do fliaš plastových". Ak máte chuť na pivo alebo víno, môžete navštíviť reštauračný vozeň, kde je možné si objednať aj jedlo.. Ale pozor, čo najďalej od napitých Rusov. Vlakom cestujú ľudia zo slabších sociálnych pomerov. Cestujú individuálne ale aj s celkom maličkými detičkami. Na zvráskavenej tvári sa prejavil ťažký život chladnej a nemilosrdnej a krutej krajiny. Pitný režim ako aj jedlo by sme vyriešené mali, teraz čo sa týka nočného kľudu.. svetlá vo vlaku nám zhasli o 21.00 hod miestneho času, na hlasitosť hudby sme boli upozornení už v skorších hodinách. Mne osobne sa vo vlaku spalo veľmi dobre, aj napriek občasnému prebudeniu sa na chrápanie zo susedných kupé, keďže sme spali v otvorenom vagóne. Čas vo vlaku mi zbehol veľmi rýchlo, ako píšem s veselou partiou ľudí sa dá prežiť všetko a všade.

Jekaterinburg

Do Jekaterinburgu prichádzame okolo obeda. Jekaterinburg je štvrté najväčšie mesto v Rusku po Moskve, Petrohrade a Novosibirsku. Má približne 1,5 milióna obyvateľov a je administratívnym centrom Sverdlovskej oblasti a celého Uralského federálneho okruhu. Medzi rokmi 1924 a 1991 malo názov Sverdlovsk, po boľševickom vodcovi menom Jakov Sverdlov. Mesto je bohaté na kultúrne historické bohatstvo. Jekaterinburg vo mne evokuje spomienky na neblahý osud rodu Romanovcov, ktorý v Rusku vládol vyše 300 rokov. Preto bolo pre mňa najväčším zážitkom návšteva Chrámu na krvi, ktorý bol postavený na mieste zavraždenia cára Mikuláša II. a jeho roidny boľševikmi v roku 1918. Chrám sa staval v rokoch 2000-2003 v rusko-byzantskom architektonickom štýle. Chrám má päť kupol, interiér zdobí biely ikonostas, ktorý je dlhý 30 a vysoký 13 metrov. Chrám zdobia fresky a ikony členov rodiny, ich duchovných patrónov, svätcov ruskej pravoslávnej cirkvi, Krista Spasiteľa a Presvätej Bohorodičky. Pred chrámom je monumentálny pamätník s krížom, ktorý je venovaný Mikulášovi II. a jeho rodine. Plný historických dojmov sa pripravujeme na ďalšiu trasu vlakom do...

Kazan

Je veľkým priemyselným, obchodným a kultúrnym centrom, je najvýznamnejším centrom tatárskej kultúry. V Kazani máme voľný program, trhoviská, prechádzka mestom návšteva miestnych barov a návrat na hotel v skorých ranných hodinách. Nasledujúci deň nás opäť čakala cesta vlakom, už do Moskvy. Tu došlo ku komplikáciám, ako sa dosať na železničnú stanicu? Prvotný plán bolo ísť miestnou dopravou. Došlo ku šumu informácií, časová tieseň a nervozita sa každou minútou stupňovala. Nakoniec sme nasadli na autobus, práve v autobuse mi začali prichádzať prvé správy o situácií na Slovensku v súvislosti Covid-19, čo na nálade nepridalo. Tí z nás, ktorí mali stiahnutú mapu Kazane, zistili, že autobus ide úplne iným smerom, mimo nášho cieľa, ktorým je železničná stanica. Preto naším jediným riešením je autobus zastaviť, vystúpiť a na križovatke stopovať autá, aby nás odviezol na stanicu. Potrebovali sme tri autá, každému nám bol povedaný názov železničnej stanice. Presne takéto situácie nemám veľmi rada, keďže môj orientačný zmysel je na bode mrazu a ruský jazyk tiež neovládam. Najspokojnejšia som, keď sme všetci spolu ale ťažké časy si vyžadujú tvrdé rozhodnutia. Tí z nás, ktorí si stopli auto medzi prvými, nastúpili a nabrali smer železničná stanica. My sme boli v druhom aute. Šoférovi sme povedali, že vlak odchádza o 10 minút a my ho musíme stihnúť. Na semafore červená ale šofér ide ďalej, v zákrutách pískajú pneumatiky. Keď sme dorazili na stanicu, zamestnanci nás už ani nekontrolovali, len nám ukázali smer kadiaľ bežala skupina pred nami a hlasitým pokrikom nás povzbudzovali. Prvá a druhá skupina je pri vlaku, posledná chýba. Snažíme sa presvedčiť sprievodkyňu, ktorá nás razantne odmieta vypočuť, vlak musí vyraziť zo stanice v presný čas. Pár sekúnd sme dokázali natiahnuť, čo stačilo na to, aby posledná skupina dorazila. Všetci sme vo vlaku a naše prvé kroky smerujú do jedálenského vozňa na vodku :) ...

Moskva

Moskva je hlavné mesto Ruskej federácie, administratívne centrum strednej federálnej oblasti a moskovskej oblasti a tiež hrdinské mesto, je najväčším mestom Ruska a najväčším mestom Európy. Ubytovaní sme vo veľkom spoločnom apartmáne v centre mesta. Posledné dni v Moskve sme mali v pláne stráviť spoločne ako skupina, avšak človek mieni a Korona mení, tak to bolo v našom prípade. Spoločne, v plnom počte sme v Moskve strávili 1 a pol dňa. Prechádzkou Červeným námestím nám všetkým začali prichádzať na mobil správy o zhoršujúcej situácií na Slovensku a vo svete. Vláda na Slovensku rozhodla o zatvorení letiska v Bratislave 12. marca 2020, preto pár z nás, ktorí mali doma povinnosti opustili Moskvu ešte v ten deň, aby mali istotu, že sa vrátia k rodinám. Pravdu povediac som túto alternatívu zvažovala aj ja, ale nakoniec som sa rozhodla, že ostanem s ostatnými a užijem si posledné hodiny v Moskve, nemohla som urobiť lepšie rozhodnutie. Dobrodružstvá s Dobrodruhom ma obohacujú o nové priateľstvá, ani tento výlet nebol výnimkou a umožnil mi spoznať pár zaujímavých ľudí a obzvlášť jedného :) ...