Zimné outdoorové Slovinsko s Dobrodruhom 2021 alebo "Ako som sa odhodlala ku kúpe bytu"

Slovinsko s Dobrodruhom bolo pre mňa osobnostným vykúpením po roku plných zákazov a príkazov, ktoré súviseli s koronou. Ešte v zimných mesiacoch v roku 2020 bolo zakázané vycestovať z okresu do okresu, preto som kývla na ponuku a vybrali sme sa do Slovinska. Bola to prvá organizovaná "dovolenka" v časoch stále pretrávajúcej pandémie. V rámci dodržania všetkých opatrení sa uskutočnil predĺžený víkend v Slovinsku. Aj napriek tomu, že výlet trval "iba" štyri dni, zanechal vo mne dojmy, spomienky, zážitky na celý život... a dokonca som sa vďaka tomuto výletu odhodlala k tomu, o čom som snívala dlhé mesiace... ale o tom až na konci článku.

Nadupaný víkend plný dobrodružstiev a v mojom prípade aj prekonávania sa môže začať.

Deň prvý - Štvrtok

Štartujeme vo štvrtok v skorých ranných hodinách z Bratislavy. My z východu, sme preto do hlavného mesta prišli už v stredu, aby sme boli ráno svieži. Je štvrtok ráno a partia dobrodruhov vyráža autami do Slovinska. Cesta trvala približne sedem hodín, ubehla veľmi rýchlo. V poobedňajších hodinách sme už preto absolvovali turistiku a ferratu.

Som človek, ktorý má rad pevnú zem pod nohami a bojí sa výšok, ktorý má rad istotu, preto bol pre mňa tento výlet veľkou výzvou. Výzva začala práve ferratou. S ferratou som sa stretla prvýkrát. Skúsený "ferratmajster" nám podal základné inštrukcie, čo robiť, čo nerobiť, nasadil nám výstroj, prilbu a poslal nás na skaly, ponad rozbúrenú rieku. V tej chvíli, keď som videla to množstvo karabiniek, lán a železných, úzkych schodíkov, ktoré trčali zo skaly, som si uvedomila, že cesty späť niet. Jednou z hlavných zásad pri ferrate, je byť uvoľnený, nedržať celú váhu tela na rukách. A čo som urobila ja? Samozrejme som celú váhu tela držala na rukách, pretože som si uvedomovala silu rúk a že ma ruky podržia kebyže je najhoršie, ale tá svalovica na druhý deň, ťažký mi bol aj pohár s vodou. To by som nebola ja keby sa mi niečo nestalo. Niekde pár metrov nad vodou, držiac sa na rukách, spoliehať sa na pevnosť lana a silu karabiniek ako aj na stabilitu železných tyčiek sa mi rozviazali šnúrky na topánkach, jediné pošmyknutie a mohlo by to dopadnúť katastrofálne. Poprosila som o pomoc skúseného "ferratmajstra" Martina, ani neviem ako a kedy, bol pri mne a šnúrky mi zaviazal. Ešte pár minút prežiť niekde vo vzduchu, spoliehaním sa na veľké množstvo faktorov a prvý, pre mňa extrémny zážitok mám za sebou. Už len pevná zem pod nohami a som spokojná. Deň zakončujeme ako ináč spoločensky, aj tuna platí.. čo sa stalo v Slovinsku, zostane v Slovinsku", hoci lampa a koberec by rozprávať vedeli :) ... 

A čo k ubytovaniu? 

Ubytovaní sme boli v dedine Cezsoča, ktorá sa nachádza 2 km od mestečka Bovec, ktoré poskytuje plnú občiansku a turistickú vybavenosť (obchody, benzínová pumpa, reštaurácie, pošta, lekár a lekáreň..). Ubytovanie je apartmánového typu, každý apartmán má svoje sociálne zariadenie a kuchynku. Kuchynka je vybavená základným riadom ako príbory, taniere, poháre, hrnce a panvice, rýchlovarná konvica, umývadlo, chladnička s mrazničkou utierky a prípravky na umývanie riadu. Postele v izbách majú paplóny a vankúše a sú navlečené v obliečkach takže nie je nutné si nosiť spacáky. Ubytovanie nezahŕňa stravovanie, je rozdelené do dvoch obytných domov s celkovou kapacitou 9 apartmánov a celkovým počtom 57 lôžok. V blízkosti ubytovania je niekoľko reštauračných zariadení, apartmány disponujú kuchynkami a na dvore apartmánového domu je k dispozícii plynový gril.

Deň druhý - Piatok

Hlavnou aktivitou piatkového dňa je zipline v mestečku Bovec, v blízkosti ktorého sme aj ubytovaní. Mierne "rozbití" po predchádzajúcom dni sme absolvovali cestu terénnymi autami na kopec nad mestom, cesta už sama o sebe bola adrenalinová. Štart je vo výške 1200 m pod vrchom Kanin.

A čo je Zipline?

Jedná sa o aktivitu pre všetkých adrenalínových nadšencov, ktorí ani po raftingu na Soči alebo zlaňovaní slovinských jaskýň stále nemajú dosť. Zipline je jazda na oceľovom lane zavesenom ponad údolie. Lano je upevnené na 2 bodoch a vy ste na ňom bezpečne zavesení pomocou kladky a sedacieho úväzu. Na lane "preletíte" vzdialenosť takmer 3000 m. Úseky sú rozdelené na 5 častí. Výšku, ktorú dosiahnete je približne 200 m a rýchlosť takmer 50km/h, celková dĺžka trvania 3 hod. V čase kedy sme zipline absolvovali my, cena za túto adrenalínovú jazdu bola 55 eur na osobu. Tak ako pri ferrate aj pri "zipku" sme dostali inštrukcie, čo robiť, čo nerobiť, ale hlavne ako brzdiť a kedy brzdiť. Znova aktivita ako pre mňa ušitá..(mierna irónia). Visieť 200 metrov vo vzduchu, korigovanie rýchlosti je vo vašich rukách a hlavne pamätať na to, ako a kedy brzdiť. Čo sa týka brzdenia, každý z nás obdržal rukavice, ktorými sme brzdili. Všetkých 5 častí v mojom prípade dopadlo bez väčšieho zranenia, v jednej časti som mala menší problém s brzdením, buď som slabo tlačila rukou na lano alebo rýchlosť bola väčšia ako by mala byť. Pred koncom jazdy kedy som už mala spomaľovať, som teda musela prudšie zatlačiť rukou na lano a popálila som si vankúšiky na prstoch. Ale ako hovorím, nebolo to nič strašné. S odstupom času, ak by som ešte raz mala tú možnosť vyskúšať zipline, určite by som si viac užila tie prekrásne výhľady na okolitú krajinu.. po vojne je každý generál :)..

Nabití adrenalínom, plní dojmov sa ukľudníme v lone slovinskej prírody, prekrásne vodopády, rieka Soča. Čaro prírody vyrážal dych, neopísateľná krása.

Deň tretí - Sobota - Jaskyňa Srnica

Neďaleko slovinského mestečka Bovec, v Julských Alpách je jaskyňa Srnica. Vstupuje sa do nej otvorom nad dedinkou Plužna a končí v skalnom okne cca 60 m nad úrovňou zeme s následným zlaňákom. So svojim záverečným zlaňákom, približne 40 percentami plazenia a značnou dávkou adrenalínu dokonale zapadá do nášho pobytu v tejto destinácii. Pre prechod jaskyňou je nutné vziať si čelovku, sedák a lano. Nástup k jaskyni trvá cca 30 min a celý prechod 2 hodiny. Spolu aj s návratom k autu teda približne 3 hod.

...na tento deň nezabudnem nikdy, vryl sa mi do pamäte aj spolu so splašeným mongolským koňom... :)

Prechod jaskyňou som zvládla ľavou - zadnou, naskytlo sa pár momentov kedy som si z duše ponadávala ale zvládla som to. Približne po 2 hodinách sme sa dostali k skalnému oknu, 60 metrov nad zemou. Presne na tomto mieste som spoznala ďalšiu úroveň môjho strachu, strach, ktorý mi vyrazil dych, spôsobil triašku celého tela a spôsobil neschopnosť reči. Každý jeden z nás sa na svojej životnej ceste skôr či neskôr ocitne v takejto situácií, kedy musí čeliť strachu a vtedy to buď vzdáme alebo sa prekonáme a dokážeme to, dokážeme prekonať strach, ktorý je len v našej hlave. Tu cesty späť nebolo, jediná možnosť ako sa dostať na pevnú zem bolo, spoliehať sa na Martina, ktorý nás zlaňoval, taktiež dôvera v to, že mi sedák a lano upevnil pevne. Kým som nabrala ako tak odvahu, pustila som všetkých pred seba, nakoniec som už hore ostala len ja, Jožo a Martin. Martin musel ísť posledný, Jožo chcel mať istotu, že sa na zem všetci dostanú, teda šiel ako predposledný, šla som ja. Už začiatok zlaňovania bol neistý, rozpačitý. Do tohto momentu som si myslela, že veta: "prebehol mi celý život pred očami" je len fráza, nie je to fráza, v tom momente, niekde 60 m nad zemou, sediac v sedáku a visiac na lane, som začala rozmýšľať nad krytím môjho úrazového a cestovného poistenia.

Pomaly, pomaličky som sa snažila dostať na zem, v hlave prázdnota, došla som do stavu, kedy som vedela, že Martin po mne kričí, aby som dala nohy do V-čka, naširoko a sadla si do sedáka, ja som to všetko počula ale ako som si mohla sadnúť do sedáka?? Do prázdnoty?? Pre mňa niečo nepredstaviteľné. Z tohto momentu si pamätám máločo, pamätám si ako som približne v strede cesty došla na maličký ostrovček, kde som sa mohla nohami postaviť na troška zemi a chcela som tam ostať. Bola som už len pár metrov nad zemou a vtedy som začula Sandrin hlas, ktorý ma povzbudzoval k tomu, že to zvládnem, že to dám. A viete čo, dala som to... po dlhých 8 minútach som bola pevne na zemi, splakaná, roztrasená a bolo mi na zvracanie. Bolo vo mne toľko adrenalínu, strachu, zároveň aj šťastia ako nikdy pred tým. 

Pred nami je ešte rafting. Balzam na dušu po takto šialenom zážitku. Za raftingový zážitok ako aj strechu nad hlavou ďakujeme CK AAC-tour. Boli sme v rukách tých najlepších, v rukách bratov Andrassiovcov, ktorí to na vode vedia ako nikto iní, sú to majstri vo svojom remesle. Bola to brutálna jazda divokou vodou. Tlieskam tomuto výletu.

Tento mix všetkých emócií, to bola šialená jazda. V ten deň som si naordinovala už len kľudový režim, žiaden extrém. To v našom ponímaní znamenalo hokej a víno. 

Deň štvrtý - Nedeľa - vrch Kanín

Je tu nedeľa, deň nášho návratu na SVK. Za mnou extrémne zážitky, ktoré som musela spracovať sama so sebou, premietnuť si, čo všetko som zvládla, že toho, čoho som sa tak veľmi bála som zvládla. Potrebovala som chvíľku len pre seba. Preto som sa výletu na vrch Kanín nezúčastnila ale strávila som ho so Sandrou :) Poznáte to, také tie ženské debaty.. rozpravy o živote. 

A teraz k bytu.

Bola som vychovávaná v režime.. "prikrývaj sa len takou perinou na akú máš". Čím viac som cestovala, tým viac som túžila po byte v Košiciach, ktorý by som prenajímala cez booking. Avšak tá ranná výchova, ktorá nad hypotékou zdvíhala varovný prst, to ma do tohto momentu odrádzalo, pretože strach. Strach z neznáma, strach z neistoty, strach z.. Po Slovinsku, nehovorím, že som sa báť prestala, ale nabrala som odvahu čeliť strachu z neznáma a kúpila som si útulný dvojizbový byt v centre Košíc.